BRATISLAVA. Dňa 23. 4. 2026 sa konalo 4. zasadnutie Senátu Rady pre reklamu (ďalej len „Senát“). Senát, ako orgán etickej samoregulácie v oblasti reklamy, posúdil sťažnosti voči šíreniu mediálnej komerčnej komunikácie s cieľom zistiť, či došlo k porušeniu Opčného protokolu k Etickému kódexu reklamnej praxe o reklamnej praxi pri šírení mediálnej komerčnej komunikácie (ďalej len „Protokol“) a prijal nasledovné rozhodnutia:
Šírenie televízneho šotu „Velform Renew“ v televíznom vysielaní TV Doma, vysielateľa MARKÍZA – SLOVAKIA, spol. s r. o.
Rada zaevidovala sťažnosť od fyzickej osoby voči telenákupnému šotu, ktorý propaguje kozmetický výrobok „Velform Renew“. Sťažovateľ považuje reklamu za zavádzajúcu a klamlivú, nakoľko prezentuje účinok produktu, ktorý v súčasnosti na kozmetickom trhu nie je možný. Reklamné zábery „pred a po“ považuje sťažovateľ za výrazne vyretušované. Podľa sťažovateľa sa reklama snaží dosiahnuť ekonomický prospech najmä z chránených osôb (v tomto prípade seniorov) tým, že sa im snaží predať produkt, ktorý nemá vlastnosti, aké reklama uvádza, čím dochádza k porušeniu Kódexu vo viacerých článkoch.
Senát po posúdení všetkých relevantných podkladov v súlade s § 131 ods. 1 Zákona rozhodol, že
že šírením predmetného telenákupného šotu „Velform Renew“ v televíznom vysielaní programovej služby TV Doma, pred vydaním nálezu č. 21 (03-10) I. zo dňa 4.5.2026, strana Protokolu – vysielateľ, spoločnosť MARKÍZA – SLOVAKIA, spol. s r. o., Bratislava– neporušila pravidlá Protokolu vrátane pravidiel recipovaných doň zo Zákona a posudzovaná sťažnosť sťažovateľa nie je opodstatnená.
Senát v danom prípade prihliadol na skutočnosť, že úlohou ani možnosťou šíriteľa nie je odborné overovanie všetkých tvrdení uvedených v reklame, najmä pokiaľ ide o posudzovanie účinkov kozmetických výrobkov, ktoré si vyžaduje odborné znalosti a prístup k podkladom, ktorými šíriteľ spravidla nedisponuje. Senát zároveň zastáva názor, že predmetný telenákupný šot neobsahoval také zjavné alebo jednoznačne rozpoznateľné prvky klamlivosti či zavádzania, na základe ktorých by bolo možné od šíriteľa spravodlivo požadovať, aby jeho vysielanie odmietol. V čase vysielania spotu šíriteľ nedisponoval relevantnými informáciami ani rozhodnutím príslušného orgánu samoregulácie, ktoré by spochybňovali pravdivosť prezentovaných tvrdení. Za týchto okolností senát dospel k záveru, že šíriteľ nemohol objektívne vedieť, že predmetný reklamný spot je v rozpore s pravidlami Protokolu vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa. Na základe uvedeného senát konštatuje, že vo vzťahu k šíriteľovi nedošlo k porušeniu § 6 ods. 4 písm. a) a b) Protokolu. Senát však v súvislosti s námietkami sťažovateľa, najmä vo vzťahu ku klamlivosti reklamy odkazuje na rozhodnutie vydané vo vzťahu k zadávateľovi reklamy (nález č. 21 (03-10) I., v zmysle ktorého Komisia rozhodla, že reklama je v rozpore s viacerými ustanoveniami Kódexu.
Odvysielanie relácie „Štúdio TA3“ (dňa 18.3.2026) v televíznom vysielaní TA3, vysielateľa: C.E.N. s r. o.
Rada zaevidovala sťažnosť od fyzickej osoby voči relácii „Štúdio TA3“ odvysielanej na programovej službe TA3 dňa 18.3.2026. Sťažovateľ tvrdí, že v relácii mala byť pod zámienkou odbornej diskusie so zástupcom firmy ADLO odvysielaná skrytá reklama, ktorá mala podľa neho vyvolávať strach prostredníctvom zavádzajúcich alebo neoverených informácií s cieľom motivovať divákov k zakúpeniu bezpečnostných dverí. Zároveň uvádza, že relácia bola zaradená do reklamného bloku.
Senát po posúdení všetkých relevantných podkladov v súlade s § 131 ods. 1 Zákona rozhodol, že šírením predmetného komunikátu (relácie) „Štúdio TA3“ v televíznom vysielaní programovej služby TA3, strana Protokolu – vysielateľ, spoločnosť C.E.N. s. r. o. – neporušila pravidlá Protokolu vrátane pravidiel recipovaných doň zo Zákona a posudzovaná sťažnosť sťažovateľa nie je opodstatnená.
Senát sa s námietkami sťažovateľa nestotožnil. V relácii síce vystupoval zástupca konkrétnej spoločnosti (ADLO – bezpečnostné dvere s.r.o.), avšak jeho prezentácia bola obmedzená na identifikáciu osoby a jej profesijného zázemia, čo je v publicistických formátoch obvyklé, a to práve preto, aby nedošlo k pochybnostiam o zámere vysielateľa. V priebehu relácie neboli prezentované konkrétne produkty, obchodné ponuky, ceny, zľavy ani výzvy na nákup, kontaktné údaje alebo spôsob objednania služieb. Vyjadrenia hosťa mali všeobecný charakter a týkali sa rôznych spôsobov zabezpečenia obydlí (mechanické zabezpečenie, kamerové systémy, dvere), pričom nebol preferovaný konkrétny výrobok ani služba konkrétneho dodávateľa spôsobom, ktorý by presahoval rámec odbornej diskusie. Senát má za to, že uvedenej spoločnosti nebola venovaná v rámci relácie žiadna špeciálna pozornosť ani v nej neodzneli žiadne informácie, ktoré by mohli mať vo vzťahu k predmetnej spoločnosti propagačný charakter a relácia nie je podľa senátu schopná ovplyvniť správanie diváka / spotrebiteľa spôsobom, že na základe jej vzhliadnutia sa rozhodne napr. využiť služby konkrétnej spoločnosti. Senát v súlade s ustálenou judikatúrou regulátora zohľadnil pri posudzovaní aj skutočnosť vyplývajúcu z tvrdenia šíriteľa, že vysielateľ za vysielanie relácie neobdržal od žiadneho subjektu žiadnu odplatu alebo inú protihodnotu. Senát sa taktiež nedomnieva, že by predmetný komunikát mohol uviesť priemerného spotrebiteľa do omylu o podstate odvysielaných informáciách, a to ani vo vzťahu k obsahovému a žánrovému zameraniu relácie samotnej, rovnako nie vo vzťahu k použitiu názvu spoločnosti pri uvádzaní ilustračných záberov v zmysle Autorského zákona. Relácia bola jasne identifikovateľná ako publicistický program, bola označená názvom relácie („Štúdio TA3“), mala štandardnú dramaturgiu, v danom prípade išlo o pravidelnú rubriku, dlhodobo vysielanú šíriteľom. Relácia bola oddelená od reklamných blokov samostatnou zvučkou s názvom relácie a neobsahovala prvky typické pre reklamu (napr. výzvy na kúpu, slogan, marketingové tvrdenia a pod.). Senát preto konštatoval, že daný komunikát nie je skrytou mediálnou komerčnou komunikáciou, ani neobsahuje skrytú mediálnu komerčnú komunikáciu (reklamu).
Odvysielanie reklamného oznamu „Oltár Majstra Pavla z Levoče na tehličke z rýdzeho zlata“ v televíznom vysielaní TA3, vysielateľa C.E.N. s. r. o.
Rada obdržala sťažnosť od fyzickej osoby, Sťažovateľ považuje výraz „tehlička“, použitý v reklame bez uvedenia jej hmotnosti, za zavádzajúci. Skutočná hmotnosť predstavuje 0,15 gramu. Podľa názoru sťažovateľa si ľudia pod pojmom tehlička predstavujú tehličku a nie plátok zlata o veľkosti aj hrúbky poštovej známky.
Senát po posúdení všetkých relevantných podkladov v súlade s § 131 ods. 1 Zákona rozhodol, že že odvysielaním reklamného oznamu „Oltár Majstra Pavla z Levoče na tehličke z rýdzeho zlata“ v televíznom vysielaní programovej služby TA3, strana Protokolu – vysielateľ, spoločnosť C.E.N. s. r. o.– porušila § 6 ods. 4 písm. b) Protokolu vrátane pravidiel recipovaných doň zo Zákona a posudzovaná sťažnosť sťažovateľa je opodstatnená.
V danom prípade je Senát toho názoru, že spotrebiteľ sa vo významnej miere spolieha na slovné tvrdenia prezentované v reklame, najmä ak sú formulované jednoznačne a zdôrazňované hlasovým komentárom. Použitie označenia „zlatá tehlička“ bez adekvátneho vysvetlenia alebo doplnenia podstatných údajov preto senát vyhodnotil ako konanie, ktoré je spôsobilé zneužívať dôveru spotrebiteľa. Reklama totiž využíva všeobecne zaužívané a hodnotovo silné označenie na vytvorenie atraktivity produktu, pričom neprimerane ťaží z predpokladanej predstavy spotrebiteľa o tomto pojme. Vo vzťahu k námietkam ohľadom klamlivosti reklamy senát odkazuje aj na rozhodnutie vydané vo vzťahu k zadávateľovi reklamy (nález č. 23 (04-02) I.), v zmysle ktorého Komisia rozhodla, že reklama je v rozpore s viacerými ustanoveniami Kódexu. Pokiaľ ide o zodpovednosť šíriteľa, senát zdôrazňuje, že podľa Protokolu nesie šíriteľ samostatnú zodpovednosť za obsah mediálnej komerčnej komunikácie, ktorú šíri. Táto zodpovednosť nie je vylúčená ani tým, že obsah reklamy bol vytvorený zadávateľom, primerane sa však zohľadní obsah reklamy a reálna možnosť šíriteľa tento obsah objektívne posúdiť a vyhodnotiť. Pri posudzovaní zodpovednosti šíriteľa za predmetný reklamný spot sa teda senát zaoberal aj otázkou, či šíriteľ mohol vzhľadom na povahu a obsah reklamy rozpoznať jej rozpor s uvedeným ustanovením Protokolu (§ 6 ods. 4 písm. b) Protokolu). Senát si je vedomý skutočnosti, že primárna zodpovednosť za obsah reklamy, najmä v prípadoch, ak ide napr. o pravdivosť tvrdení v reklame spočíva primárne na zadávateľovi reklamy. Uvedený prístup je však akceptovateľný napr. pri overovaní reklamných tvrdení, ktoré si vyžadujú testovanie alebo väčšie odborné znalosti a prístup k podkladom, ktorými šíriteľ spravidla nedisponuje. V prípade predmetnej reklamy však senát zastáva názor, že šíriteľ mal objektívnu možnosť posúdiť, že použitie pojmu „tehlička“ bez uvedenia základných parametrov produktu (skutočná hmotnosť a veľkosť produktu) a s ohľadom na to, ako bol tento produkt v reklame prezentovaný, môže byť spôsobilé uviesť spotrebiteľa, teda zároveň jeho diváka do omylu. Navyše skutočnosť, že išlo o komunikát, v ktorom bola zdôrazňovaná cena a tiež výzva na okamžité objednanie zvyšuje nároky na transparentnosť a presnosť informácií.
Odvysielanie upútavky na televízny film „DogMan“ (dňa 12.04.2026) v televíznom vysielaní TV JOJ, vysielateľ MAC TV s r. o.
Rade bola Radou pre mediálne služby postúpená sťažnosť od fyzickej osoby, voči šíreniu upútavky na film „DogMan“ (dňa 12.04.2026) v čase cca 18:40 hod vo vysielaní programovej služby TV JOJ. Sťažovateľ uvádza, že v predmetnom dátume a čase bola na programovej stanici odvysielaná upútavka na film, prístupný od veku 15 rokov. Sťažovateľ taktiež poukazuje na scénu, v ktorej dôjde k odstreleniu človeku z krátkej vzdialenosti.
Senát po posúdení všetkých relevantných podkladov v súlade s § 131 ods. 1 Zákona rozhodol, že že odvysielaním predmetného reklamného oznamu „DogMan“ (dňa 12.04.2026) v televíznom vysielaní programovej služby TV JOJ, strana Protokolu – vysielateľ MAC TV s.r.o. – neporušila pravidlá Protokolu vrátane pravidiel recipovaných doň zo Zákona a posudzovaná sťažnosť sťažovateľa nie je opodstatnená.
Zo samotného obsahu upútavky vyplýva, že ide o dynamicky zostrihaný sled krátkych scén z filmu, ktoré majú za cieľ upútať pozornosť diváka. Hoci sa v upútavke nachádzajú prvky akčného charakteru (napr. prítomnosť zbraní, výstrel, pád postavy, napätie či hrozba násilia), tieto nie sú zobrazené explicitným, resp. naturalistickým spôsobom. Senát pritom prihliadol aj na argumentáciu vysielateľa, podľa ktorej predmetná scéna nepredstavuje priamy zásah osoby strelnou zbraňou, ale ide o efektné zobrazenie tlakovej vlny spôsobenej výstrelom. Senát konštatuje, že predmetné vizuálne a zvukové prvky nedosahujú intenzitu hrubého alebo neodôvodneného násilia v zmysle § 7 ods. 2 Protokolu. Rovnako nejde o obsah, ktorý by bol spôsobilý závažným spôsobom narušiť vývin maloletých, najmä vzhľadom na jeho krátkosť, fragmentárnosť a absenciu explicitného zobrazenia násilných následkov. Posudzovaná reklama neobsahuje ani pornografiu. Senát je preto toho názoru, že reklamný oznam nedosahuje nevhodný obsah, ktorý by ho vylučoval z vysielania bez ohľadu na čas vysielania. Zaradenie predmetnej upútavky do vysielania počas dňa senát nepovažuje za porušujúce pravidlá Protokolu. Pri hodnotení Senát zohľadnil aj skutočnosť, že ide o upútavku na film, ktorý je sám klasifikovaný ako nevhodný pre maloletých do 15 rokov, pričom upútavka bola označená v súlade s týmto hodnotením. Označenie spolu s obsahovými deskriptormi poskytuje divákovi dostatočnú informáciu o povahe prezentovaného obsahu a umožňuje rodičom alebo zákonným zástupcom vykonávať primeranú kontrolu nad sledovaním televízneho vysielania maloletými. Senát zároveň prihliadol na účel reklamného oznamu, ktorým je propagácia audiovizuálneho diela a na bežnú prax vysielateľov, podľa ktorej upútavky na programy s vyššou vekovou hranicou môžu byť vysielané aj v skorších časoch, pokiaľ ich obsah nedosahuje intenzitu, ktorá by si vyžadovala prísnejšie časové obmedzenia.